12-06-2014
„Aby som sa dostala na univerzitu mi pomohlo toľko dobrých ľudí, že ich nemôžem sklamať,“ hovorí 22 ročná Smeera z Afganistanu. „To je dôvod prečo som celý deň v knihách. Učím sa 10 až 12 hodín denne,“ dodáva s úsmevom na tvári.
Sameera je študentkou medicíny na Slovensku a berie svoje štúdium veľmi vážne. Musela opustiť príliš veľa: svoju rodinu v Afganistane, priateľov, pocit, že niekam patrí. Prešla azylovým procesom, naučila sa slovenský jazyk, dostala sa na univerzitu – a stále je len na začiatku svojej cesty.
„Do školy som chodila aj v Afganistane. Bývala som so svojou rodinou v krásnom dome… Navonok to vyzeralo, že máme všetko – že nemáme sa prečo trápiť. Ale to nebola pravda. Žili sme denno-denne pod veľkým stresom. Nikdy sme nevedeli či sa vrátime v poriadku domov zo školy, moji rodičia sa báli už len keď som vyšla von z domu.“
Sameera je teraz spokojná s tým, čo má. „Môžem sa úplne sústrediť na svoj sen – stať sa lekárkou. Nie dobrou lekárkou, ale výbornou,“ usmieva sa. „Som pripravená pracovať veľmi tvrdo na sebe. Mám cieľ a urobím všetko preto, aby som ho dosiahla.“ Sameera končí prvý ročník štúdia, no je pevne odhodlaná úspešne dokončiť všetky ďalšie ročníky a zostať na Slovensku, ktoré nazýva svojim druhým domovom. „Samozrejme že viem, že sú krajiny s lepšou ekonomickou situáciou ako je Slovensko. Ale peniaze vám nikdy nedajú pocit šťastia! A mám rada slovenskú kultúru – máme toho oveľa viac spoločného ako som si myslela.“
Gabriela Dunajčíková, UNHCR
Zdieľať na Facebooku Zdieľať na Twitteri
