Antonina a Nataša prichádzajú na Slovensko bez plánu. S príchodom večera majú vďaka pomoci UNHCR nocľah a nádej do budúcnosti…
Dve ženy v žiarivých bundách vynikajú v dave utečencov, prekračujúcich hranice z Ukrajiny na Slovensko. Antonina Kunčenková (62) a Nataša Titová (59) sú sestry, ktoré utiekli pred bojmi na východe Ukrajiny. V jedno jarné ráno prichádzajú na Slovensko bez akéhokoľvek plánu.
Antonina v prvom rade zavolá jednému zo svojich synov na Ukrajinu a následne sa rozplače. Nataša hovorí: „Môj domov bol zničený. Nie je sa kam vrátiť. Nevieme, kam pôjdeme.“
Na Slovensku je UNHCR a jeho partnerské mimovládne organizácie pripravené poskytnúť utečencom okamžité informácie, ktoré im pomôžu zorientovať sa. „Našou úlohou je pomôcť im postaviť sa na vlastné nohy čo najrýchlejšie“ hovorí Tala Budziszewski, pracovníčka UNHCR, ktorá sa podieľa na riešení krízovej situácie.
Antonina a Nataša sú čoskoro zásobené informáciami. Jeden z letákov UNHCR varuje v ukrajinčine pred možnými podvodmi. „Všetka humanitárna pomoc je bezplatná,“ zdôrazňuje. Dobrovoľníci ich dovedú k bezplatnému minibusu.
Muž v uniforme – jeden z členovzáchranného a hasičského zboru, ktorí pomáhajú na hraniciach – tlačí batožinu sestier do autobusu na vozíku zo supermarketu. Vodič je miestny obyvateľ, ktorý bežne vozí turistov na výlety.
„Pomáha nesmierne veľa ľudí zo všetkých spoločenských vrstiev. Reakcia slovenskej spoločnosti bola vynikajúca,“ hovorí Jovica Zarić, vedúci tímu UNHCR na východnom Slovensku.
Autobus odvezie Antoninu a Natašu z pohraničnej obce Vyšné Nemecké do neďalekého mesta Michalovce. Sestry si počas cesty spomínajú na príšerné udalosti, ktorými si prešli.
Pochádzajú zo Severodonecka v Luhanskej oblasti. Mesiac strávili v pivnici, kde sa ukrývali pred ostreľovaním, kým neprišla výzva od ich guvernéra na evakuáciu. „Bola to budova, kde som bývala. Práve som si zrekonštruovala byt,“ hovorí Nataša pochmúrne a ukazuje fotografiu obhoreného paneláku.
„Naše nádherné mesto,“ hovorí Antonina, „kúpalisko Sadko, Prokofievova hudobná škola…“ Odmlčí sa. Životy sestier boli roztrieštené.
Celý život tvrdo pracovali – Antonina v chemickom závode, Nataša ako vedúca supermarketu – a tešili sa na pohodlný dôchodok. Antonina namiesto toho použila svoj dôchodok, na kúpu ruksakov pre ne obe. Sestry, ovdovené pred vojnou, za sebou zanechali dospelé deti a vnúčatá.
Keď sa vydali na trojdňovú cestu naprieč Ukrajinou, vodič minibusu, ktorý ich viezol na železničnú stanicu, povedal: „Jedna osoba, jedna taška“. Po ceste sa im nazbieralo ešte niekoľko ďalších vecí.
V Užhorode na západnej Ukrajine, kde strávili niekoľko nocí u milých cudzincov, si v second hande zaobstarali žiarivé oblečenie – ružovú bundu pre Natašu, oranžovú bundu a limetkovozelenú flísovú mikinu pre Antoninu.
„Celé tieto dni sme nosili len čiernu,“ hovorí Antonina. „Rozhodli sme sa, že je čas byť žiarivý a pozitívny.“
Slovenský minibus ich priváža do Michaloviec, kde sa športová hala zmenila na registračné centrum pre utečencov. Sestry prechádzajú pohľadom po rade rozkladacích postelí s armádnymi prikrývkami, stane s kaplnkou, ďalších stanoch ponúkajúcich psychologickú pomoc, čipovanie domácich zvierat na mieste, slovenské sim karty… všetky služby sú bezplatné.
Idú k prvej prepážke a odchádzajú zmätené. „Ďalšia brožúra,“ hovorí Nataša. „Ak mám byť úprimná, cítime miernu paniku. Obávam sa, že ostaneme na ulici.“ Nevedia, kde budú dnes spať.
Potrebujú chvíľu na rozmyslenie a niečo na jedenie. Vytiahnu sendviče, ktoré si priniesli z Ukrajiny, chlieb je hrubý a upokojujúco známy. Horúci čaj zo slovenského stanu s jedlom im zdvihne náladu a pracovníci UNHCR sú nablízku, aby im pomohli zvážiť ich možnosti.
Hlavnou otázkou je, či by mali požiadať o dočasnú ochranu na Slovensku. „Ak áno, môžeme sa vrátiť na Ukrajinu, keď tam bude opäť bezpečne?“ Odpoveď je áno.
Antonina má na dovolenku v Prahe pekné spomienky. „Ak podáme žiadosť tu, môžeme ju neskôr podať v Českej republike?“ Dozvedajú sa, že môžu mať dočasnú ochranu len v jednej krajine EÚ. Ak sa zaviažu na Slovensku, hneď sa im tu otvoria možnosti na ubytovanie a podporu.
A čo chcú sestry robiť? „Pracovať,“ hovorí Nataša. „Nemáme žiadne peniaze. S naším vekom a hovoriac len po rusky možno nemáme vysoké šance, ale sme ochotné robiť čokoľvek. Moja sestra je dobrá v šití.“
„Možno by sme mohli pracovať v cestovnom ruchu?“ hovorí Antonina.
Ona je tou zasnívaneješjou zo sestier. Nataša je organizovaná a praktická. „Máme rozdielne povahy, ale nikdy sa nepohádame,“ hovorí Nataša. „Chvalabohu, že máme jedna druhú,“ hovorí Antonina.
A tak sedia a zbierajú posledné omrvinky zo svojich ukrajinských sendvičov. Odrazu dospejú k rozhodnutiu.
„Takže budeme chodiť z krajiny do krajiny?“ Pýta sa Antonina.
„Nie,“ hovorí Nataša, „zostaňme tu.“
Možno aj UNHCR pomohol sestrám dospieť k tomuto záveru a to bez toho, aby na ne vyvíjal akýkoľvek nátlak. Riadil sa politikou zodpovednosti voči dotknutým osobám (Accountability to Affected People – AAP), čo znamená spolupracovať s utečencami a podporovať ich v robení vlastných informovaných rozhodnutí.
Keď sestry prichádzajú do haly, kde slovenská polícia prijíma žiadosti, pridávajú sa k 65 000 ukrajinským utečencom, ktorí požiadali o ochranu na Slovensku, pričom 257 000 odišlo do iných destinácií.
Proces trvá menej ako hodinu. Do olovrantu majú sestry dočasný chránený štatút a majú kam ísť. Boli prijaté do dočasného ubytovacieho zariadenia v meste Prešov, vzdialenom ďalšiu hodinu cesty.
Na večer prichádzajú na internát, ktorý Prešovský samosprávny kraj s pomocou ukrajinských študentov Prešovskej univerzity, premenil na ubytovňu pre utečencov. Prichádzajú do internátnej izby s poschodovými posteľami, no s peknými čistými perinami. „Je tu ticho,“ hovorí Antonina a pozerá sa dolu na dvor.
Nataša začne vybaľovať; ako prvé vytiahne papuče.
„Počas veľkonočného víkendu sa vyberieme na prehliadku mesta,“ hovorí Antonina. „A potom,“ hovorí Nataša, „si začneme hľadať prácu.“
Zdieľať na Facebooku Zdieľať na Twitteri