12-09-2006
VARŠAVA, Poľsko, 12. septembra (UNHRC) – Začiatkom tohto mesiacaotvorili školy v celej Európe svoje brány miliónom detí, vrátane istejosobitnej skupiny študentov, ktorí sa tešia do školy, no obávajú sa, ako to zvládnu.
Sú to deti, ktoré boli donútené opustiť domovy a znovu začať chodiť do školyv cudzej krajine a cudzej kultúre. Jedným z nich je Murat, štrnásťročnýžiadateľ o azyl z Čečenska. Pripravuje sa na nový školský rok vo Varšave.„Teším sa späť do školy“, povedal, no hneď dodal: „Ale aj sa obávam.Nikoho nepoznám a po poľsky hovorím veľmi slabo.“
Nadchádzajúci rok prinesie výzvy aj pre učiteľov a riaditeľov škôl, najmä veurópskych krajinách, v ktorých školský systém nie je zariadený na prácu sozahraničnými žiakmi. Takouto krajinou je aj Muratov nový domov, Poľsko.
„Problémy nám nerobia deti, ale predpisy a nariadenia“, povedalaJolanta Tyburcy, pedagogická riaditeľka varšavskej základnej školy, v ktorej10% detí tvoria deti čečenských žiadateľov o azyl.
Podľa poľských zákonov musia všetky deti od 6 do 18 rokov chodiť do školy.No podľa azylovej legislatívy možno deti prijať do školy až keď urobia jazykovúskúšku z poľštiny. Riaditelia a štáb prijímacích stredísk pre utečencovspolupracujú na hľadaní kompromisného riešenia.
Edita Gluchowska, ktorá učí poľštinu nových obyvateľov prijímaciehostrediska na ulici Ciolka vo Varšave, uvádza, že mladí žiadatelia o azyl autečenci sú „šampióni v integrácii“, pretože dokážu pochytiť nový jazykomnoho rýchlejšie než starší ľudia.
No podľa jej názoru sú kurzy v prijímacích strediskách nedostatočné. „Detiby mali začaťchodiť do školy čo najskôr, aby sa učili jazyk spolu s poľskými deťmi“,vraví Gluchowska, ktorá spolupracuje s riaditeľmi škôl na tom, aby kurzy, ktoréposkytuje jej stredisko, boli v súlade s poľskými osnovami.
Napriek tomuto úsiliu sa stalo, že pri minuloročnom prieskume UNHRC sazistilo, že až 50% detských žiadateľov o azyl v Poľsku nenavštevuje kurzy vprijímacích strediskách, nevraviac o štátnych školách. Niektorí z nich nevediavôbec po poľsky, iným ponúkli miesta v nižšej triede, nezodpovedajúcej ich vekua veľmi málo ich povzbudzovali, aby chodili do školy. Iným zas bol na prekážkunedostatok vhodných dopravných prostriedkov.
Odkedy vyšla táto správa, sa situácia zlepšila. Jan Wegrzyn, riaditeľ agentúry pre repatriáciu a cudzincov, informoval minulý mesiac UNHRC, že tentomesiac sa do štátnych škôl zapíše až 90% detí z prijímacích stredísk.
V Maďarsku nenarážajú mladí žiadatelia o azyl a utečenci ani tak na jazykovéproblémy, ako skôr na finančné. „Učebnice, písacie potreby, školské uniformy ašportové potreby stoja toľko, koľko zarobí môj manžel za celý mesiac“,povedala Yasmen, matka troch detí, ktorá bola inak s kvalitou vyučovania veľmispkojná. „Deti sú v škole šťastné a po maďarsky už hovoria takmer bezchyby“, povedala.
Utečenci a žiadatelia o azyl majú nárok na bezplatné vzdelávanie, nomechanizmus štátnej pomoci ešte nefunguje. Organizácia UNHCR preto súhlasila stým, že bude v tomto školskom roku kryť náklady na vzdelávanie pre 71 utečencova žiadateľov o azyl, vrátane detí Yasmen.
Vláda musí okrem toho čeliť novému problému, totiž prísnejšiemu uplatňovaniupredpisov, ktorých účelom je zastaviť pohyb žiadateľov o azyl z jednéhočlenského štátu Európskej únie do druhého. Tieto predpisy majú za následokzvýšené nároky na miesta na školách druhého stupňa v krajinách prvého azylu,akou je aj Maďarsko.
Aj tu pomohla organizácia UNHCR tým, že pätnástim deťom zaplatila štúdium vškole na ulici Dob Utca v Budapešti. V rámci pilotného projektu budú títo žiacištudovať podľa osnov, vypracovaných pre deti cudzincov. No Maďarsko bude vbudúcnosti musieť prispôsobiť celý svoj školský systém tak, aby si poradil sväčším počtom utečencov a žiadateľov o azyl.
Jazyk je pri vzdelávaní problémom aj na Slovensku, kde mladí utečenci ažiadatelia o azyl musia navštevovať šesťmesačný kurz slovenského jazyka. Priučení pomáhajú prijímacie strediská a ďalšie hodiny, ktorú financuje EÚ,poskytujú školy.
No Amra Saracevic, sociálna pracovníčka na migračnom úrade vlády, uvádza, žez osobnej skúsenosti vie, že jednou z najťažších vecí, s ktorou si musiaporadiť mladí cudzinci v slovenských školách, je zvedavosť miestnych detí. „Keďsom po prvý krát prišla do triedy ako dieťa utečencov, cítila som sa akozvieratko v zoologickej záhrade. Každý sa na mňa díval, každý bol zvedavý namňa a na môj príbeh“, spomína si Saracevic, ktorá bývala utečenkyňou zBosny.
No súhlasila s tým, čo povedala Edita Gluchowska, že totiž práve deti hrajúnajdôležitejšiu rolu pri usadení rodiny. „Deti pochytia reč veľmi rýchlo astávajú prvými dobre integrovanými členmi utečeneckej rodiny.“
Melita H. Sunjic
Varšava, Poľsko
Zdieľať na Facebooku Zdieľať na Twitteri
