Hrozí utečencom na Slovensku bezdomovectvo?

07-06-2013

Budapešť, 7. júna 2012 (UNHCR) – Utečenci a cudzinci, hľadajúci ochranu na Slovensku, žijú pod ustavičným tlakom straty strechy nad hlavou a mnohý z nich sa môžu stať bezdomovcami, stojí v súčasnej správe UNHCR vypracovanej týmom autorov: Vladimíra Antolová, Martin Martinkovič, Ľuboš Kovács, Dáša Knošková pod vedením Martina Hulíka.

Správa o utečencoch Kde je môj domov?, ktorá mapuje ubytovacie podmienky utečencov a žiadateľov o azyl na Slovensku odhalila, že štát ponúka len obmedzené ubytovacie možnosti pre cudzincov hľadajúcich ochranu.

V súčinnosti so slovenskou legislatívou prestalo Ministerstvo vnútra SR  poskytovať ubytovanie cudzincom, ktorým bola poskytnutá „doplnková ochrana”, v roku 2010.

Štátom dotované ubytovanie je ponúkané iba cudzincom, ktorým bol pridelený štatút „utečenca” a to na dĺžku jedného roka (6 mesačný pobyt, ktorý je možné predĺžiť o ďalších 6 mesiacov) v Integračnom stredisku pre osoby s prideleným azylom vo Zvolene.

V čase konania štúdie však bolo zistené, že toto centrum, pozostávajúce z desiatich bytových jednotiek s kúpeľňou a kuchyňou, bolo prázdne a prázdne bolo od roku 2011.

Integračné stredisko síce ponúka lacný prenájom iba za 25,- Eur mesačne, no umiestnenie v ekonomicky zaostalom bansko-bystrickom regióne s absenciou sociálnych pracovníkov v teréne ho robí neatraktívnym.

Utečenci taktiež pociťovali veľkú nespokojnosť s postojom pracovníkov v zariadení a s prísnymi pravidlami, ktoré napríklad zakazujú akékoľvek návštevy.

Citujeme vyjadrenie jedeného čečenského utečenca v správe: „Nemohli sme si počas pobytu v centre hľadať prácu a máme skúsenosť s veľmi negatívnym postojom vedenia, ktoré nás diskriminovalo a neadekvátne s nami jednalo.”

Špeciálne nízko-rozpočtové byty určené na integráciu utečencov sa nachádzajú aj v Bratislave a Košiciach. V čase konania štúdie však bolo zistené, že deväť bytov v Bratislave nebolo utečencom ponúkaných z „technických dôvodov”.

Podľa bývalého obyvateľa boli podmienky v týchto bytoch chudobné. „Je to veľmi malá miestnosť bez televízneho či internetového pripojenia,“ citujeme jedného z utečencov. „V byte na Pivonkovej ulici (v Bratislave) som sa cítil ako vo väzení bez nikoho v mojom okolí. Nebolo nikoho s kým by som sa mohol porozprávať. Keď ste otvorili dvere, cítili ste sa naozaj ako vo väzení.”

Zo sedemnástich integračných bytov dostupných v Košiciach, bolo v čase štúdie šesť neobývaných.

Mimo integračných bytov ponúkajú štát a mnohé obce sociálne bývanie pre znevýhodnené rodiny. Prieskum však ukazuje, že tieto byty tvoria len malé percento na trhu s nehnuteľnosťami a čakacie listiny na prenájom týchto dotovaných bytov sú neúmerne dlhé, čím sú mimo dosah mnohých utečencov.

Cudzinci si teda musia hľadať ubytovanie na súkromnom realitnom trhu. Ale či už z kultúrnych alebo finančných dôvodov, hľadanie si súkromného ubytovania nie je pre nich vždy jednoduché.

„Majitelia bytov a iných ubytovacích možností (väčšinou ubytovní) nie sú vždy ochotní ich prenajímať cudzincom,” stojí v správe.

A ako sociálny pracovník dodáva: „Je skoro úplne nemožné povedať, že nájomník je z Afganistanu, lebo prenajímateľ odmietne ďalšiu komunikáciu. Je nevyhnutné zvoliť vhodné meno, aby ľudia nemali strach.”

No aj keď už utečenci nájdu vhodné ubytovanie, situácia je často neudržateľná. Nízke platy mnohých utečencov znamenajú, že platby za prenájom pohltia väčšinu ich mesačného zárobku, čím si nedokážu vytvoriť úspory a choroba či iný problém môže vážne narušiť ich mesačný tok peňazí.

Štúdia poukazuje, že najväčšie percento úspešnosti je medzi skupinami mladých zamestnaných utečencov, ktorí bývajú spoločne v byte, delia sa o náklady a navzájom sa morálne podporujú.

„V takýchto prípadoch, bola bytová situácia vnímaná pozitívne a respondenti vypovedali o pozitívach bývania s priateľmi a práce s kolegami, s ktorými mali dobré vzťahy,” hovorí sa v štúdii. „Byty sa nachádzali často v blízkosti bytov iných cudzincov, čím bola vytvorená možnosť pravidelného kontaktu.“

Vo výnimočných prípadoch ponúkajú niektorí zamestnávatelia (ako napríklad výrobcovia automobilov) aj ubytovanie. Niektorým utečencom na Slovensku sa podarilo sa zamestnať v takýchto firmách poskytujúcich ubytovanie.

Spomínané pracovné pozície však neboli úspešné. Utečenci, ktorí si našli prácu v týchto firmách museli v krátkom čase alebo bez predchádzajúceho upozornenia z pozícií odísť a teraz majú „zlú reputáciu“ u týchto zamestnávateľov.

Hypotéky sú ďalšou možnosťou pre utečencov, najmä ak je politikou bánk nerozlišovať medzi obyvateľmi Slovenska a utečencami. Rozhovory výskumníkov UNHCR v rámci tejto štúdie s predstaviteľmi bánk však ukázali, že pôžičky ponúkané utečencom „podliehajú často prísnejším podmienkam“ ako tie pre ostatných obyvateľov.

Štátne hypotéky sú tiež dostupné, no len pre tých utečencov, ktorí získali slovenské občianstvo, keďže práve štátna príslušnosť je základnou podmienkou pre vládne pôžičky.

Získať ubytovanie a dostať sa z ulice je bremenom, ktoré núti cudzincov nájsť si prácu tak rýchlo, ako je to len možné. K získaniu práce sa však novoprišelec musí naučiť po slovensky a osvojiť si zručnosti potrebné pre trh práce, čo sa nedá za jednu noc.

Niektorí pohotoví cudzinci, ktorí ovládajú angličtinu, dokázali túto zručnosť využiť a našli si pracovné príležitosti veľmi rýchlo.

„Na začiatku môjho pobytu v Bratislave som si prešiel všetkými barmi a diskotékami navštevovanými turistami zo zahraničia,“ povedal jeden z utečencov v rozhovore pre štúdiu. „Nehovoril som dobre po slovensky, no pre takúto prácu stačilo vedieť komunikovať po anglicky. Našiel som si prácu ako čašník v bare…”

Práca pre turistov je však limitovaná a nie všetci cudzinci ovládajú angličtinu alebo viacero jazykov.

Okrem jazykových zručností, sú ďalšími obmedzeniami brániacimi uplatneniu sa utečencov na trhu práce „legislatívne bariéry, vysoká miera nezamestnanosti v regiónoch, kde sú umiestnené integračné byty a ubytovne a diskriminácia.“

V správe UNHCR  Kde je môj domov? sú uvedené odporúčania na zmiernenie narastajúcej nezamestnanosti a zníženie nebezpečenstva bezdomovcov medzi rastúcou populáciu utečencov na Slovensku.

Medzi rokmi 2006 a 2011 požiadalo 8,254 cudzincov o azyl na Slovensku.  Z nich bol osemdesiatim piatim pridelený azyl, tridsiatim ôsmym udelili občianstvo a tristo deväťdesiat štyri získalo doplnkovú ochranu. Podľa Ministerstva vnútra SR, v roku 2012 získalo azyl zo 732 žiadostí 32 cudzincov. Doplnkovú ochranu dostalo 104 cudzincov, no v minulom roku nezískal občianstvo žiadny utečenec.