Spredu dozadu alebo zozadu dopredu: Nová obrazová kniha českej ilustrátorky Terezy Pchalkovej funguje oboma spôsobmi, a bez slovnej bariéry rozpráva dojímavý príbeh utečencov – otca a jeho dcéry – na ceste do Európy. Tereza (29), ktorá vytvorila knihu Nový domov pre jej magisterský titul, ukazuje túto knihu utečeneckým deťom po […]
Spredu dozadu alebo zozadu dopredu: Nová obrazová kniha českej ilustrátorky Terezy Pchalkovej funguje oboma spôsobmi, a bez slovnej bariéry rozpráva dojímavý príbeh utečencov – otca a jeho dcéry – na ceste do Európy.
Tereza (29), ktorá vytvorila knihu Nový domov pre jej magisterský titul, ukazuje túto knihu utečeneckým deťom po prvý raz počas prechádzky v zoo v meste Ústí nad Labem.
„Tešila som sa na tento moment,“ hovorí. „Uvidím ich reakciu. Urobila som to pre deti. To je účelom knihy.“
Utečenecké rodiny, najčastejšie z Kazachstanu, si užívajú exkurziu zorganizovanú dobrovoľníkmi z programu iVolunteer UNHCR. Slnko vychádza, zatiaľ čo malý vláčik každého zoberie hore na kopec k prvej atrakcii, ohrade slonov. Lesy sú naoko zelené a čistejšie než vtedy, keď chemický priemysel za komunizmu znečisťoval túto oblasť.
Zatiaľ čo deti pozorujú slony, ktoré predvádzajú jednoduché cirkusové zostavy, dospelí sa rozprávajú. Unikli perzekúcii a neželajú si byť menovaní.
Jedna kazašská matka, oblečená v čiernom a so šatkou, hovorí: „Európa je tolerantná. Nikto sa ma nepýta, prečo takto chodím.“
„Odišli sme kvôli diktatúre. Nevideli sme pre naše deti žiadnu budúcnosť. Európa spravila 100-krát viac, aby nám pomohla.“
Kazašský otec hovorí: „Odišli sme kvôli diktatúre. Nevideli sme pre naše deti žiadnu budúcnosť. Európa spravila 100-krát viac, aby nám pomohla.“
Túžba pomôcť utečencom motivovala Terezu, keď maľovala akvarely pre jej knihu počas jej posledného roku na plzeňskej univerzite, kde študovala viazanie kníh a ilustráciu.
„Videla som zvrátenú debatu (o migrantoch) v médiách, ako boli prezentovaní ako hrozba,“ hovorí. „Ale ľudia zo zahraničia, ktorých som stretla na univerzite, boli šikovní. Bola som znepokojená – utečenci sa musia cítiť úplne stratene. Myslela som si, že kniha bola tá najlepšia vec, akú som mohla urobiť.“
„Nehovorím, že Stredný východ je bezútešný a Česká republika je farebná,“ hovorí Tereza.
Spoliehajúc sa iba na obrázky, Nový domov funguje v dvoch smeroch, predstavuje utečeneckým deťom aspekty európskeho života a pomáha európskym deťom pochopiť, aké to je byť utečencom.
Postavami sú otec a dcéra, ktorí utekajú z vojnou zničenej krajiny, aby našli bezpečie. Tereza používa jemné sivé tiene na ukázanie ich cesty z ich rodnej krajiny a plné farby na ilustráciu ich príchodu do nového domova.
Knihu je možné prezerať si buď spredu dozadu ako cestu z vojny do bezpečia, alebo zozadu dopredu ako spomienku na vojnu z bezpečného miesta. Nie sú menované žiadne krajiny, ale čitatelia sa dovtípia, že rodina uteká zo Stredného východu a nachádza útočisko v Českej republike.
„Nehovorím, že Stredný východ je bezútešný a Česká republika je farebná,“ hovorí Tereza. „Sépiové farby skôr majú ukázať spomienky na rodnú krajinu, ktoré unikajú.“
Absencia slov je tiež dôležitá. „Nie je tu žiadna jazyková bariéra,“ hovorí Tereza. „Kniha môže byť použitá v akejkoľvek krajine, s ľuďmi z mnohých krajín.“
UNHCR financuje prvú edíciu v niekoľko sto výtlačkoch, ktoré budú darované školám a utečeneckým centrám. Tereza tiež prihlásila Nový domov do medzinárodnej súťaže tichých kníh (Silent Book Contest) v Mullacu, Taliansko. Výsledky budú oznámené v auguste.
Nový domov je Terezinou prvou knihou. Rodáčka z Ostravy, Tereza ukázala svoj umelecký talent v škole, kde čmárala na svoje eseje. Ako každé české dieťa vyrastala so slávnymi príbehmi Zdenka Milera o Krtkovi a jeho lesných priateľoch.
„Samozrejme, že áno, Krtko je národný symbol,“ hovorí.
Jej vlastné jemné diela sú maľované v tej istej magickej českej rozprávkovej tradícii. Postavy utečencov prichádzajú do krajiny kvitnúcich sadov, s hradmi na obzore; so snežnými anjelmi na Vianoce, s deťmi vyberajúcimi si bábiky na vianočných trhoch.
Posledná maľba ukazuje otca a dcéru ako prichádzajú z temného miesta bômb a hrobov a opaľujú sa medzi divými kvetmi na letnom poli.
A teraz nastal čas otestovať knihu na kazašských deťoch v zoo. Už prišli k vodným živočíchom a sedia v rade pozorujúc svižné pohyby tuleňov.
Kniha je otvorená ako harmonika a je umiestnená na ich kolenách. Najskôr vidia sépiové obrazy vojny a potom pretočia na farebné obrazy na druhej strane. Tereza sa nesmelo usmieva.
Bez slov deti rýchlo zisťujú, o čom príbeh je. Horiaci dom, sanitka, zbrane… „Ja viem; viem čo sa deje!“ vykrikujú.
„Páči sa mi štýl knihy,“ hovorí Halil, najstaršie dieťa vo veku 14 rokov.
„Je to také iné, také nezvyčajné,“ hovorí Rachmat (11). „Obrazy sú nakreslené úhľadne. Myslím, že by som sám rád niečo pridal na prázdne miesta.“
Tereze sa uľavilo a je potešená. „Áno, veľmi šťastná,“ hovorí. „Som prekvapená, ako reagovali; že ich to tak zaujalo. A ich čeština je tak plynulá. Vyjadrujú sa veľmi dobre. To som nečakala.“
Zdieľať na Facebooku Zdieľať na Twitteri
