Ben Salam z Pobrežia Slonoviny bol od narodenia osobou bez štátnej príslušnosti, ale svoj problém v plnom rozsahu pochopil až ked prišiel do Európy. Nakoniec mu ho pomohlo vyriešiť Slovensko.
Keď Benovi Salamovi prišlo oficiálne potvrdenie, že je osobou bez štátnej príslušnosti, zo zúfalstva sa rozosmial. No tento bezútešný moment bol pre Bena zlomový. Jeho problémy sa postupne zmiernili a na Slovensku začal nový život s právnym postavením, prácou a láskou.
Ben (40), pôvodom z Pobrežia Slonoviny, sedí doma v Bratislave a hovorí o strese, ktorý prežíval v súvislosti so statusom osoby bez štátnej príslušnosti. „Žiť bez dokladov bolo akoby bol človek napoly mŕtvy,“ hovorí. „Bolo ponižujúce pohybovať sa bez papierov, keď ich mali všetci okolo mňa.“
Jeho slovenská snúbenica, učiteľka na flautu Michaela Nováková, (51) hovorí: „Som prekvapená, aký bol trpezlivý. Po tom všetkom, čo sme prežili, sa stále dávame dokopy.“
Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) vedie kampaň za ukončenie fenoménu osôb bez štátnej príslušnosti, ktorý má dopad na minimálne 10 miliónov ľudí na celom svete a odopiera im základné práva, ktoré občania so štátnou príslušnosťou považujú za samozrejmosť. V Benovom prípade boli problémom administratívne prekážky.
Narodil sa neďaleko mesta Abidžan. Jeho matka bola z Pobrežia Slonoviny, ale otec bol pôvodom zo Somálska. A hoci Ben žil len na Pobreží Slonoviny, bol považovaný za „cudzinca“.
„Bolo ťažké prežiť. Nemohol som chodiť von. Žil som o chlebe a vode.“
Mal rodný list a na rozdiel od mnohých ľudí bez štátnej príslušnosti, ktorí nemajú prístup k vzdelávaniu, študoval až do svojich 18 rokov. „Keď som bol dieťa, úplne som si neuvedomoval, že mám problém,“ hovorí.
Problém sa však objavil, keď požiadal o zápis do futbalovej akadémie a potreboval pas. „Nemal som ani preukaz totožnosti,“ hovorí. „Niekoľkokrát som išiel na políciu, ale povedali mi, že som „cudzinec“.“
Namiesto plnenia si sna o tom, že sa stane profesionálnym futbalistom, mladý Ben pracoval v abidžanských dokoch, kde nakladal kakao, a musel sa uspokojiť s hraním futbalu na amatérskej úrovni.
© UNHCR/Zsolt Balla
© UNHCR/Zsolt Balla
© UNHCR/Zsolt Balla
Status „cudzinca“ sa stal obzvlášť problematický počas občianskej vojny v roku 2011. „Obe strany obviňovali „cudzincov“, hovorí. „Bolo ťažké prežiť. Nemohol som chodiť von. Žil som o chlebe a vode.“
Zdalo sa, že spása prišla od istého „podnikateľa“, ktorý mu za ekvivalent takmer 700 amerických dolárov predal pas a prisľúbil mu príležitosť v profesionálnom futbalovom tíme v Poľsku. S týmto mužom odletel Ben aj s dvomi ďalšími futbalistami plní nádeje do Varšavy a ocitol sa v dome v Gdansku. Žiadna futbalová príležitosť však na neho nečakala. Muž im pasy, ktoré boli buď falošné, alebo ukradnuté, zobral a začal od nich žiadať peniaze.
„V tom momente som si uvedomil, že som sa stal obeťou trestného činu,“ hovorí Ben.
Presťahoval sa na Slovensko, aby skúsil šťastie vo futbalových tímoch, ale namiesto toho, aby sa stal športovou hviezdou, vstúpil do právneho labyrintu, v ktorom sa usiloval objasniť svoje postavenie – a to všetko po slovensky, hoci sám rozpráva po francúzsky.
„Keď som dostal list,“ hovorí, „zo zúfalstva som sa rozosmial. Celý mesiac som strávil doma v chorobe. Bolel ma každý centimeter tela. Cítil som sa tak zle, až som si myslel, že zomriem.“
„Hranicu som prekročil ľahko,“ hovorí, „ale v pohraničnom meste ma polícia požiadala o doklady a ja som žiadne nemal.“ Jediné, čo mal, bolo 20 eur a tri malé farebné uteráčiky z Afriky. Po dvoch hodinách výsluchu ho presunuli do strediska pre utečencov.
Právnička zo slovenskej Ligy za ľudské práva pomohla Benovi zorientovať sa v systéme, ktorý mu bol cudzí. Najprv požiadal o azyl na Slovensku, ale – ako sám priznal – problém bol, že v skutočnosti naň nemal právo, pretože ak by sa vrátil na Pobrežie Slonoviny, jeho život by nebol ohrozený. Jeho žiadosť bola podľa očakávaní zamietnutá.
Hoci bol ochotný vrátiť sa a dokonca aj požiadal o dobrovoľný návrat, bez pasu alebo iného cestovného dokladu sa vrátiť nemohol.
„Mal som toho plné zuby,“ hovorí, „bol som pripravený ísť do akejkoľvek krajiny, ktorá by ma prijala.“
Nakoniec získal na Slovensku tolerovaný pobyt a na základe toho, že bol osobou bez štátnej príslušnosti, rozhodol sa požiadať o trvalý pobyt. Podmienkou je preukázať, že nie ste štátnym príslušníkom krajiny, v ktorej ste sa narodili. Keďže Ben už nežiadal o azyl, mohol sa obrátiť na somálske veľvyslanectvo v Moskve a na veľvyslanectvo Pobrežia Slonoviny vo Viedni a požiadať ich o potvrdenie, že do žiadnej krajiny nepatrí.
Z Moskvy mu prišiel e-mail s potvrdením, že nie je Somálčan. Veľvyslanectvu Pobrežia Slonoviny trvalo dva roky (od roku 2015 do roku 2017), kým písomne potvrdilo, že nie je štátnym príslušníkom tejto krajiny.
© UNHCR/Zsolt Balla
© UNHCR/Zsolt Balla
© UNHCR/Zsolt Balla
„Keď som dostal list,“ hovorí, „zo zúfalstva som sa rozosmial. Celý mesiac som strávil doma v chorobe. Bolel ma každý centimeter tela. Cítil som sa tak zle, až som si myslel, že zomriem.“
Našťastie, bol už vtedy Ben vo vzťahu s Michaelou, ktorá ho odviezla do nemocnice. Diagnostikovali mu problém s pľúcami, ktorý pravdepodobne vyvolala emocionálna úzkosť. „Michaela mi zachránila život,“ hovorí.
Trvalý pobyt možno udeliť na základe rozhodnutia orgánov, ale Benovi bol na prvý pokus zamietnutý. Po intervencii UNHCR mu Slovensko udelilo trvalý pobyt v auguste 2018.
Slovensko má málo skúseností s riešením prípadov týkajúcich sa osôb bez štátnej príslušnosti. Regionálna expertka UNHCR Yolande Ditewig povedala: „Benov prípad ukazuje, že zatiaľ čo Slovensko nemá formálne konanie o určenie, či ide o osobu bez štátnej príslušnosti, systém môže fungovať a poskytnúť osobám bez štátnej príslušnosti riešenie, ktoré im umožňuje v krajine legálne žiť a pracovať.“
Ben má teraz cestovný doklad podľa Dohovoru OSN, ktorý vydalo Slovensko, a bude môcť požiadať o slovenské občianstvo. Už vie trochu po slovensky a pracuje ako nakladač paliet v sklade supermarketu.
Michaela je šťastná. „Dlho som bola slobodná,“ hovorí. „Nemohla som nájsť spoľahlivého, čestného, pracovitého chlapa. Ben má všetky tieto vlastnosti.“
Plánujú sa zobrať, ale najskôr čakajú na získanie občianstva. „Ľúbim ju a nechcem, aby si myslela, že si ju beriem kvôli dokladom,“ hovorí.
Ben sníva, že raz Michaelu vezme na výlet do Afriky a potom sa usadia v Bratislave, kde budú žiť pokojným manželským životom.
Zdieľať na Facebooku Zdieľať na Twitteri
