Tragické obrázky posledných dní pochádzajúce z ostrova Lesbos sa opäť dostali do správ po celom svete. Prijímacie a identifikačné stredisko v Morii bolo takmer úplne zničené a celá populácia na ostrove – miestni obyvatelia, utečenci, migranti – je znova podrobená ťažkým skúškam. 12 000 žiadateľov o azyl, ktorí sa zdržiavali […]
Súčasť Prijímacieho a identifikačného strediska Moria na ostrove po požiaroch, ktoré vypukli medzi 8. a 10. septembrom. © UNHCR
Tragické obrázky posledných dní pochádzajúce z ostrova Lesbos sa opäť dostali do správ po celom svete. Prijímacie a identifikačné stredisko v Morii bolo takmer úplne zničené a celá populácia na ostrove – miestni obyvatelia, utečenci, migranti – je znova podrobená ťažkým skúškam. 12 000 žiadateľov o azyl, ktorí sa zdržiavali v Morii, z toho polovica ženy a deti, je opäť bez domova.
Milión utečencov a migrantov sa od roku 2015 vydalo na plavbu cez Egejské more hľadať bezpečnosť v Európe. Gréci vedia, že v prípade núteného vysídlenia neexistuje nič ako začiatok a koniec. Bude to trvať dovtedy, kým budú existovať príčiny, ktoré vyháňajú ľudí z ich domovov: vojna, násilie, nesloboda, absolútna chudoba a prírodné katastrofy. Avšak päť rokov od vypuknutia utečeneckej krízy v Európe je jasné, že problém bude pretrvávať i naďalej, pokiaľ miestna spoločnosť znáša neúmerné bremeno, bez koordinovaných a dlhodobých politík a s obmedzeným zdieľaním zodpovednosti. To platí rovnako pre utečencov, ktorí sú uväznení v neistote, ako aj pre miestne spoločnosti, ktoré majú čoraz väčší pocit opustenia a ocitnutia sa v slepej uličke.
V prípade popolom zasypaného tábora Moria nejde len o to, ako urgentne zabezpečiť základnú pomoc postihnutým ľuďom. Organizácie prítomné v teréne sa ponáhľali pomôcť úradom pri hľadaní urgentných riešení. V ten istý deň bolo na pevninu evakuovaných 400 detí z Morie bez sprievodu. Na základe tohto príkladu rýchlej reakcie a politickej ochoty možno vidieť, že dochádza k tak veľmi potrebnej zmene.
Áno, únava a problémy ostrovných spoločností sú skutočné a dlhodobé. V praxi je potrebná väčšia podpora zo strany členských štátov EÚ. Nedávny projekt presídlenia detí bez sprievodu a veľmi zraniteľných mladistvých ukázal, že to je uskutočniteľné. Potrebná je však tiež rozvaha a obozretnosť na miestnej, centrálnej a európskej úrovni, ako aj ochota hľadať riešenia. Riešenia nemožno hľadať v násilí, xenofóbii alebo politickom vykorisťovaní. Riešenia si vyžadujú prevzatie zodpovednosti a snahu uplatniť zmeny tak, aby bolo možné vyjsť zo slepej uličky. Je potrebné pokračovať v odľahčovaní zariadení na ostrovoch, mala by sa zabezpečiť bezpečnosť, ochrana a zdravie všetkých ich obyvateľov, a súčasne je potrebné ustanoviť pevné azylové, prijímacie a integračné postupy.
Keď sú uprostred pandémie, ktorá sa dotýka nás všetkých, tisíce rodín na uliciach, ktoré stratili svoje posledné veci, otázkou nie je len to, či a kde je možné postaviť stany, ktoré ich ochránia. Tou skutočnou otázkou je, či necháme v popole stratiť hodnoty života, nádeje a ľudskosti, ktoré si obyvatelia ostrova Lesbos tak hrdo ctili v ostatnom čase, a ktoré sa dotkli celého sveta.
Philippe Leclerc, predstaviteľ UNHCR v Grécku
Zdieľať na Facebooku Zdieľať na Twitteri
